Vložila 300 eur do obálky: „Drahá svokra, zabudli sme ti zablahoželať“

Bola chladná novembrová večer v malom meste na Slovensku. Listy sa sfarbili do zlatista a červena a vzduch bol naplnený vôňou tekvicového korenia a dymu z dreva. Jana sedela pri kuchynskom stole, jej prsty sa mierne triasli, keď otvárala peňaženku. Opatrne spočítala tri nové stoeurové bankovky a vložila ich do obyčajnej bielej obálky. Na prednú stranu napísala svojím najkrajším písmom: „Drahá svokra, zabudli sme ti zablahoželať.“

Jana sa vydala za Petra len pred šiestimi mesiacmi. Stretli sa na svadbe spoločného priateľa a okamžite si padli do oka. Peter bol milý, vtipný a všetko, čo si Jana kedy priala v partnerovi. Ale nad ich vzťahom sa vždy vznášala jedna vec: Petrova matka, pani Nováková.

Pani Nováková bola impozantná žena. Vychovala Petra sama po tom, čo jeho otec zomrel, keď bol ešte dieťaťom. Bola hrdá, nezávislá a mala veľmi vysoké očakávania od každého, kto chcel byť súčasťou života jej syna. Jana sa snažila zo všetkých síl získať si jej priazeň, ale vždy mala pocit, že jej to nejde.

Obálka v Janinej ruke bola akousi mierovou ponukou. Boli narodeniny pani Novákovej a v chaose ich rušného života obaja, Jana aj Peter, zabudli zavolať alebo navštíviť. Peter navrhol poslať darčekovú kartu, ale Jana vedela, že to nebude stačiť. Dúfala, že peniaze ukážu pani Novákovej, že im na nej záleží a že ich skutočne mrzí ich prehliadnutie.

Jana zalepila obálku a vložila ju do kabelky. Na druhý deň ráno ju plánovala odovzdať u pani Novákovej cestou do práce. Keď sa oprela v stoličke, nemohla sa zbaviť pocitu nepokoja, ktorý sa usadil v jej žalúdku.

Na druhý deň Jana zaparkovala auto pred skromným domom pani Novákovej. Zhlboka sa nadýchla a vykročila k predným dverám, kde obálku prestrčila cez poštovú schránku a rýchlo sa vrátila k autu. Dúfala, že tento gest by mohlo zaceliť priepasť, ktorá medzi nimi rástla.

Prešiel týždeň bez slova od pani Novákovej. Jana sa snažila sústrediť na svoju prácu a život s Petrom, ale ticho bolo ohlušujúce. Nakoniec sa rozhodla zavolať pani Novákovej, aby zistila, či obálku dostala.

„Dobrý deň, pani Nováková? Tu je Jana,“ povedala nervózne, keď staršia žena zdvihla telefón.

Nastala dlhá pauza predtým, než pani Nováková odpovedala: „Áno, dostala som vašu obálku.“

Janino srdce sa rozbúchalo. „Dúfam, že sa vám páčila. Cítili sme sa hrozne, že sme zabudli na vaše narodeniny.“

Hlas pani Novákovej bol chladný a vzdialený. „Peniaze nemôžu kúpiť rešpekt ani lásku, Jana. Ak by vám naozaj záležalo, spomenuli by ste si bez potreby pripomienky.“

Jana cítila, ako jej oči zaplavujú slzy. „Je mi to veľmi ľúto, pani Nováková. Naozaj nám na vás záleží.“

„Činy hovoria hlasnejšie ako slová,“ povedala pani Nováková predtým, než zložila telefón.

Jana tam sedela a neveriacky hľadela na svoj telefón. Dúfala, že peniaze premostia priepasť medzi nimi, ale zdalo sa, že to len zhoršilo situáciu.

V nasledujúcich mesiacoch napätie medzi Janou a pani Novákovou rástlo. Rodinné stretnutia sa stávali čoraz nepríjemnejšími a pani Nováková sotva uznávala Janinu prítomnosť. Peter sa snažil sprostredkovať zmierenie, ale bolo jasné, že jeho matka má voči jeho manželke hlbokú nevraživosť.

Postupom času sa Jana začala cítiť izolovaná a nevítaná vo vlastnej rodine. Napätie si vybralo svoju daň na jej manželstve a ona s Petrom sa čoraz častejšie hádali.

Jedného večera po ďalšej horúcej hádke o jeho matke si Peter zbalil tašku a odišiel z ich domova. Jana sedela sama v obývačke so slzami stekajúcimi po tvári a uvedomila si, že priepasť medzi ňou a pani Novákovou nakoniec roztrhla jej manželstvo.

Na konci dňa obálka s 300 eurami nič nezlepšila vo vzťahu medzi nimi. Namiesto toho slúžila len ako bolestná pripomienka vzdialenosti medzi nimi—vzdialenosti, ktorú žiadne peniaze nikdy nemohli preklenúť.