Mysleli sme si, že nám príbuzní aspoň ponúknu slušné jedlo. Dokonca skryli tortu, ktorú sme priniesli
Môj manžel, Ján, a ja sme už niekoľko týždňov plánovali návštevu jeho príbuzných v susednom meste Trnava. Už dlho sme ich nevideli a mysleli sme si, že to bude dobrá príležitosť dobehnúť zameškané a stráviť spolu kvalitný čas. Zavolali sme im pár dní vopred, aby sme im dali vedieť, že prídeme, a zdalo sa, že sú z našej návštevy úprimne potešení.
V deň našej návštevy sme sa rozhodli priniesť domácu čokoládovú tortu ako gesto dobrej vôle. Celé ráno som strávila pečením a zdobením, aby vyzerala dokonale. Tortu sme starostlivo zabalili a vydali sa na cestu do Trnavy.
Cesta bola príjemná a rozprávali sme sa o tom, aké pekné bude opäť vidieť Jánových príbuzných. Keď sme dorazili, privítali nás srdečne pri dverách. Jánova teta Mária a strýko Peter nás privítali vo svojom dome s veľkými úsmevmi a objatiami. Ich dom bol útulný a príjemný a hneď sme sa cítili ako doma.
Odovzdali sme Márii tortu a ona nám srdečne poďakovala, povedala, že sa nemôže dočkať, kedy ju ochutná. Vzala tortu do kuchyne, zatiaľ čo sme sa usadili v obývačke. Nasledujúcu hodinu sme strávili dobiehaním noviniek zo života, zdieľaním príbehov a smiechom. Bolo to ako za starých čias.
Keď sa blížil čas obeda, nemohla som si nevšimnúť, že sa nepripravuje žiadne jedlo. Predpokladala som, že majú niečo naplánované a nechcú pokaziť prekvapenie. Avšak ako minúty ubiehali, môj žalúdok začal škvŕkať a začala som sa cítiť trochu nepohodlne.
Konečne Mária oznámila, že obed je pripravený. Nasledovali sme ju do jedálne s očakávaním chutného jedla. Na naše prekvapenie bol na stole len malý tanier s údeninami, niekoľko krekrov a pár plátkov syra. Bolo to ďaleko od výdatného jedla, ktoré sme očakávali.
Ján a ja sme si vymenili zmätené pohľady, ale nič sme nepovedali. Nechceli sme pôsobiť nevďačne alebo neslušne. Sadli sme si a snažili sa vychutnať to málo, čo bolo k dispozícii. Rozhovor pokračoval, ale pod povrchom bola cítiť sklamanie.
Po obede Mária navrhla, aby sme sa presunuli späť do obývačky na kávu a dezert. Bola som nadšená z predstavy konečne si vychutnať tortu, ktorú sme priniesli. Avšak keď sa Mária vrátila z kuchyne, bola s prázdnymi rukami.
„Kde je torta?“ spýtal sa Ján snažiac sa znieť nenútene.
„Ach, dala som ju do chladničky,“ odpovedala Mária nenútene. „Necháme si ju na neskôr.“
Nemohla som uveriť vlastným ušiam. Vynaložili sme všetko to úsilie na prinesenie špeciálnej pochúťky, len aby bola odložená bez toho, aby nám ju ponúkli. Pocítila som bodnutie frustrácie, ale snažila som sa zachovať pokoj.
Zvyšok popoludnia prebehol v závoji nútených úsmevov a trápnych rozhovorov. Bolo jasné, že naša návšteva nešla podľa plánu. Keď sa začalo stmievať, Ján a ja sme sa rozhodli, že je čas ísť domov.
Rozlúčili sme sa a opustili Trnavu s pocitom sklamania. Cesta späť bola tichá, obaja sme boli ponorení do svojich myšlienok. Bolo ťažké necítiť sa zranene spôsobom, akým veci dopadli.
Keď sme konečne dorazili domov, nemohla som si pomôcť a premýšľala som nad udalosťami dňa. Dúfali sme v teplú a vítajúcu návštevu s rodinou, ale namiesto toho sme odišli s pocitom neocenenia a sklamania. Bola to ostrá pripomienka toho, že niekedy nás môžu sklamať aj tí najbližší.