„V 65 rokoch sme si uvedomili, že naše deti nás už nepotrebujú: Prečo sa to deje? Mám to jednoducho prijať a konečne žiť svoj vlastný život?“

V 65 rokoch sme sa s manželom Petrom ocitli v tichej obývačke, obklopení spomienkami na rušnú domácnosť, ktorá kedysi bola. Smiech našich troch detí, chaos rodinných večerí a teplo spoločných chvíľ sa všetko vytratilo do ticha. Vtedy sme si uvedomili krutú pravdu: naše deti nás už nepotrebujú.

Vždy sme boli úzko spätá rodina. S Petrom sme sa vzali mladí, vo veku 22 rokov, a čoskoro nato sme privítali naše prvé dieťa, Evu. O dva roky neskôr prišiel Jakub a potom naša rodina bola dokončená s príchodom Zuzany. Venovali sme im celý náš život, aby mali všetko potrebné na úspech. Zúčastnili sme sa každého futbalového zápasu, každého školského predstavenia a s hrdosťou sme oslavovali každý úspech.

Ako rástli, povzbudzovali sme ich, aby sledovali svoje sny. Eva sa presťahovala do Bratislavy za kariérou v móde, Jakub odišiel do Košíc za prácou v technológiách a Zuzana sa usadila v Žiline po svadbe so svojím vysokoškolským miláčikom. Boli sme hrdí na ich nezávislosť, ale nikdy sme si nepredstavovali, že to povedie k takej vzdialenosti.

Prvé roky boli plné pravidelných návštev a telefonátov. Ale postupne sa tieto hovory stávali menej častými a návštevy sa zredukovali len na sviatky. Snažili sme sa zostať v kontakte cez sociálne siete, ale nebolo to to isté. Uvedomenie nás zasiahlo tvrdo, keď Eva neodpovedala na náš hovor na svoje narodeniny. Bola to malá vec, ale cítili sme, akoby sa medzi nami otvorila priepasť.

Spomínam si, ako som jedného večera sedela s Petrom na verande a sledovala západ slnka. „Myslíš si, že na nás vôbec myslia?“ spýtala som sa ho. Hlboko si povzdychol: „Dúfam, ale zdá sa, že sme teraz len myšlienkou na okraji ich života.“

Snažili sme sa častejšie kontaktovať, ale naše snahy boli stretávané zdvorilými výhovorkami alebo nezodpovedanými hovormi. Jakub bol vždy „príliš zaneprázdnený“ prácou, Eva bola „zaneprázdnená“ svojimi projektmi a Zuzana mala svoju vlastnú rodinu, o ktorú sa musela starať. Cítili sme sa ako cudzinci v ich životoch.

Osamelosť bola dusivá. Strávili sme toľko rokov sústredením sa na naše deti, že sme zabudli žiť pre seba. Naši priatelia nám navrhovali koníčky alebo cestovanie, ale zdalo sa to ako prázdna náhrada za rodinné spojenie, po ktorom sme túžili.

Jedného dňa som sa rozhodla navštíviť Zuzanu bez ohlásenia. Myslela som si, že možno keď nás uvidí, pripomenie si puto, ktoré sme kedysi mali. Ale keď som prišla, zdala sa viac podráždená než potešená. „Mami, mala si zavolať,“ povedala s núteným úsmevom. Jej slová boleli viac, než som chcela priznať.

Cestou domov som si uvedomila, že možno je čas prijať túto novú realitu. Naše deti majú teraz svoje vlastné životy, životy, ktoré už nie sú o nás. Bola to horká pilulka na prehltnutie.

S Petrom sa snažíme nájsť nové spôsoby, ako vyplniť prázdnotu. Začali sme spolu záhradkárčiť a pripojili sme sa k miestnemu knižnému klubu. Nie je to to isté ako mať naše deti blízko, ale je to niečo.

Keď tu sedím a píšem toto, premýšľam, či je to len fáza alebo či je táto vzdialenosť trvalá. Uvedomia si niekedy, ako veľmi nám chýbajú? Alebo je to jednoducho takto v živote?

Pre teraz môžeme len dúfať, že jedného dňa si spomenú na lásku a obete, ktoré sme pre nich urobili. Dovtedy sa budeme snažiť nájsť útechu v spoločnosti jeden druhého a naučiť sa žiť pre seba.