„Môj otec mi nedovolí nič vyhodiť: Náš dom je preplnený neporiadkom“

Po rozvode som sa ocitla v situácii, ktorú som si nikdy nepredstavovala. Môj 7-ročný syn, Tomáš, a ja sme museli opustiť malý byt, ktorý sme zdieľali s mojím bývalým manželom. Bez úspor a bez iného miesta, kam ísť, sme sa presťahovali späť do môjho detského domova v tichej štvrti Bratislavy. Môj otec, ktorý žil sám od smrti mojej mamy pred piatimi rokmi, nás privítal späť. Ale jeho dom už nebol tým domovom, ktorý som si pamätala.

Otcov trojizbový dom bol naplnený až po strop vecami, ktoré za tie roky nazbieral. Každá izba bola preplnená starým nábytkom, kôpkami novín a krabicami vecí, ktoré tvrdil, že by sa mu mohli niekedy zísť. Obývačka bola ovládaná starým kreslom a televízorom, ktorý sotva fungoval. Jedálenský stôl bol zasypaný hromadami neotvorenej pošty a časopisov z posledného desaťročia.

Tomáš a ja sme dostali moju starú izbu, ktorá teraz slúžila ako skladisko pre otcove rôzne zbierky. Boli tam krabice so starými vinylovými platňami, zaprášené fotoalbumy a dokonca aj pokazený rotoped. Museli sme uvoľniť malý kútik len na to, aby sme tam umiestnili Tomášovu posteľ. Každú noc, keď som ho ukladala do postele, videla som zmätok v jeho očiach. Nerozumel, prečo musíme žiť takto.

Skúšala som sa s otcom porozprávať o upratovaní. „Potrebujeme viac miesta,“ prosila som. „Tomáš potrebuje priestor na hranie a robenie domácich úloh.“ Ale otec bol neoblomný. „Každá vec tu má svoju spomienku,“ povedal. „Nemôžem to len tak vyhodiť.“

Chápala som jeho pripútanosť k týmto veciam; boli to pozostatky života, ktorý kedysi zdieľal s mojou mamou. Ale stávalo sa to neznesiteľným. Neporiadok nebol len fyzický; bol aj emocionálny. Každý deň ma ťažil, pripomínajúc mi život, ktorý som stratila a neistú budúcnosť pred nami.

Tomáš začal mať problémy v škole. Jeho učiteľka spomenula, že sa zdá byť roztržitý a uzavretý. Doma bol nepokojný, neschopný nájsť miesto na hranie alebo oddych. Cítila som sa vinná za to, že som ho vytrhla z jeho známeho života a priviedla ho do tohto chaosu.

Jedného večera, po tom čo Tomáš zaspal, som si opäť sadla s otcom. „Prosím,“ žiadala som, „kvôli Tomášovi môžeme aspoň jednu izbu upratať?“ Ale otec pokrútil hlavou. „Toto je môj domov,“ povedal pevne. „Nemôžem ho zmeniť.“

Uvedomila som si vtedy, že otcovo odmietanie nebolo len o veciach; bolo to o držaní sa minulosti. Nemohol pustiť mamu ani život, ktorý spolu vybudovali. A v jeho mysli by upratanie znamenalo vymazanie týchto spomienok.

Bez iných možností som začala hľadať druhú prácu. Možno ak budem dosť tvrdo pracovať, dokážem našetriť na malý byt pre mňa a Tomáša. Nebude to ľahké, ale musela som to skúsiť.

Medzitým sme sa snažili vyžiť s tým málo priestoru, čo sme mali. Vytvorila som provizórny študijný kútik pre Tomáša v rohu našej stiesnenej izby a snažila sa ho urobiť čo najútulnejším. Víkendy sme trávili v parku alebo knižnici, kdekoľvek, kde sme sa cítili otvorene a slobodne.

Aj keď som si priala iný výsledok, vedela som, že niektoré veci sú mimo mojej kontroly. Otcov dom zostane taký, aký je—pamätníkom jeho spomienok a neustálou pripomienkou našej súčasnej reality.