Keď Otec Zomrel, Môj Brat sa Objavil po Šiestich Rokoch, Ale Nie Kvôli Úprimnej Sústrasti
Keď Otec Zomrel, Môj Brat sa Objavil po Šiestich Rokoch, Ale Nie Kvôli Úprimnej Sústrasti
Bola chladná novembrová večer, keď som dostal telefonát, ktorý všetko zmenil. Môj otec náhle zomrel na infarkt. Správa ma zasiahla ako blesk z jasného neba. Bol som zdrvený, ale vedel som, že musím byť silný pre moju matku a zvyšok rodiny. Netušil som však, že táto tragédia privedie späť niekoho, koho som nevidel šesť rokov—môjho brata Petra.
Peter a ja sme vždy mali napätý vzťah. Vyrastali sme v neustálom súperení o pozornosť našich rodičov. On bol zlaté dieťa, vynikal v športe a akademických úspechoch, zatiaľ čo ja som bol viac kreatívny typ, vždy stratený vo svojom svete kníh a umenia. Naši rodičia sa snažili byť spravodliví, ale bolo jasné, že Peter bol ich obľúbenec. Táto priazeň len podnecovala našu rivalitu a keď sme boli tínedžeri, sotva sme vydržali byť v jednej miestnosti.
Po strednej škole Peter odišiel na vysokú školu s plným štipendiom, zatiaľ čo ja som zostal doma a navštevoval miestnu komunitnú školu. Naše cesty sa ešte viac rozdelili, keď sa presťahoval do Bratislavy za kariérou vo finančníctve. Úplne sme stratili kontakt po obzvlášť nepríjemnej hádke na rodinnom stretnutí pred šiestimi rokmi. Odvtedy som o ňom počul len cez našich rodičov.
Keď som videl Petra stáť na mojom prahu deň po otcovej smrti, bol som šokovaný. Vyzeral inak—starší, viac unavený—ale stále mal ten istý nádych arogancie. Pozval som ho dnu s nádejou, že táto tragédia nás môže zblížiť. Ale hneď ako otvoril ústa, uvedomil som si, že sa nič nezmenilo.
„Ahoj, Jano,“ povedal ledva sa na mňa pozrel. „Potrebujem s tebou hovoriť o otcovej závete.“
Cítil som hrču v hrdle. „Peter, nemôžeme to teraz riešiť? Práve sme stratili otca.“
Netrpezlivo si povzdychol. „Viem, ale toto je dôležité. Musíme zistiť, čo sa stane s domom a jeho majetkom.“
Nemohol som uveriť tomu, čo počujem. Môj otec nebol preč ani 24 hodín a Peter už myslel na peniaze. „Peter, teraz nie je čas,“ povedal som pevne.
Prevrátil očami. „Pozri, Jano, je mi ľúto tvojej straty a všetko, ale musíme byť praktickí. Otec nezanechal závet a musíme to vyriešiť skôr, než sa veci skomplikujú.“
Cítil som nával hnevu. „Neboli ste tu šesť rokov a teraz sa objavíš a začneš hovoriť o peniazoch? Záleží ti vôbec na tom, že otec je preč?“
Petrova tvár stvrdla. „Samozrejme mi na tom záleží, ale tiež som realistický. Nemôžeme si dovoliť nechať emócie zahmliť náš úsudok.“
Už som to nemohol zniesť. „Odíď,“ povedal som cez zaťaté zuby.
Vyzeral prekvapene. „Čo?“
„Povedal som odíď! Nemáš právo prísť sem a začať robiť požiadavky. Toto je teraz môj domov a nedovolím ti neúctivo sa správať k otcovej pamiatke.“
Peter na mňa chvíľu hľadel a potom sa otočil na päte a odišiel z dverí. Keď som ho sledoval odchádzať, cítil som zmes úľavy a smútku. Dúfal som, že otcova smrť nás môže zblížiť, ale zdalo sa, že naša rivalita je príliš hlboko zakorenená.
V nasledujúcich dňoch som sa sústredil na prípravy otcovej pohrebu a podporu mojej matky v jej smútku. Peter sa na obrade neukázal a už som o ňom nepočul. Bolo jasné, že náš vzťah je nenapraviteľný.
Keď som stál pri otcovej hrobe, nemohol som si pomôcť cítiť pocit straty—nielen za ním, ale aj za bratom, ktorého som kedysi poznal. Naša rivalita nás roztrhla a teraz sa zdalo, že niet cesty späť.