„Môj manžel vo veku 35 rokov je stále mamin chlapec: Jeho matka ho stále považuje za dieťa“

Urobila som v živote mnoho chýb, ale tá najväčšia žije stále vedľa mňa a neviem, čo s tým robiť. Mala som 24 rokov, keď som sa vydala za muža menom Marek. Bol o tri roky starší ako ja. Vtedy sa zdal ako rytier v lesklej zbroji. Nosil mi kvety, dával darčeky, nosil moje ťažké tašky a nikdy ma nesklamal. Alebo som si to aspoň myslela.

Marek a ja sme sa stretli na párty spoločného priateľa. Bol očarujúci, pozorný a zdalo sa, že má svoj život pod kontrolou. Randili sme rok, kým ma požiadal o ruku, a ja som bola nadšená. Moje priateľky mi závideli, že som našla takého dokonalého muža. Netušila som však, že za jeho dokonalou fasádou sa skrýva muž, ktorý nikdy skutočne nedospel.

Prvé mesiace nášho manželstva boli blažené. Presťahovali sme sa do útulného bytu v meste a všetko sa zdalo byť dokonalé. Ale čoskoro som si začala všímať malé veci, ktoré ma trápili. Marek volal svojej matke každý deň, niekedy aj viackrát denne. Najprv som si myslela, že je to milé, že je tak blízko svojej rodine. Ale potom to začalo byť čudné.

Jedného dňa som prišla domov skôr z práce a našla som Marekovu matku v našom byte. Prala mu bielizeň – konkrétne jeho spodnú bielizeň a ponožky. Bola som šokovaná. Keď som to Marekovi vyčítala, odbil ma s tým, že jeho mama len chcela pomôcť. Nechala som to tak, mysliac si, že je to jednorazová záležitosť.

Ale nebolo to tak. Jeho matka začala chodiť častejšie, často bez ohlásenia. Upratovala náš byt, varila pre Mareka a dokonca mu balila obed do práce. Cítila som sa, akoby sa snažila prevziať moju úlohu manželky. Keď som sa snažila s Marekom o tom hovoriť, bránil sa a obvinil ma z nevďačnosti.

Časom sa veci len zhoršovali. Marekova matka kritizovala spôsob, akým som robila veci doma – od varenia po upratovanie až po skladanie bielizne. Robila pasívno-agresívne poznámky o tom, ako Marek rád robí veci určitým spôsobom a ako ich pre neho vždy robila ona.

Cítila som sa ako cudzinec vo vlastnom dome. Marek ma nikdy nebránil ani nestanovil hranice so svojou matkou. Namiesto toho sa zdalo, že si užíva pozornosť a starostlivosť, ktorú mu venovala. Bolo to, akoby bol stále malý chlapec, ktorý potrebuje svoju mamičku.

Poslednou kvapkou bolo narodenie nášho prvého dieťaťa. Dúfala som, že otcovstvo prinúti Mareka prevziať zodpovednosť. Namiesto toho sa jeho matka ešte viac zapojila. Chodila k nám každý deň „pomáhať“ s dieťaťom, ale cítila som sa skôr ako keby preberala kontrolu.

Marek sa vo všetkom ohľadom nášho dieťaťa spoliehal na svoju matku – od kŕmenia po večerné rutiny. Cítila som sa úplne odsunutá na vedľajšiu koľaj ako matka aj manželka. Keď som sa snažila presadiť svoje názory, Marek ma obvinil z toho, že som náročná a nevďačná.

Uvedomila som si, že takto nemôžem ďalej žiť. Cítila som sa uväznená v manželstve, kde bol môj manžel lojálnejší k svojej matke než ku mne. Snažila som sa navrhnúť párovú terapiu, ale Marek to odmietol s tým, že ju nepotrebujeme a že ja mám problém.

Po rokoch pocitu zanedbania a nedôležitosti som nakoniec urobila ťažké rozhodnutie opustiť Mareka. Nebolo to ľahké, ale vedela som, že si zaslúžim viac než byť na druhom mieste vo vlastnom manželstve.

Teraz sa snažím znovu vybudovať svoj život a nájsť šťastie podľa vlastných predstáv. Bola to bolestivá cesta, ale učím sa postaviť za seba a stanoviť si hranice. Dúfam, že raz nájdem niekoho, kto ma bude vážiť a rešpektovať ako rovnocenného partnera.