Sama a bez peňazí: Môj partner zmizol so všetkým

Bolo chladné utorkové ráno, keď som sa zobudila a zistila, že druhá strana postele je prázdna. Najprv som si myslela, že môj partner, Jozef, išiel na ranný beh alebo pripravuje raňajky dole. Ale keď som schádzala po schodoch, ticho v dome mi napovedalo, že niečo nie je v poriadku. Nebola tam vôňa kávy ani zvuk vyskakujúceho toastu. Len ticho.

Zavolala som Jozefovo meno, ale nedostala som žiadnu odpoveď. Panika začala narastať, keď som si všimla, že Jozefove bežecké topánky nie sú pri dverách a kľúče od auta chýbajú na háčiku. Chytila som telefón a vytočila Jozefovo číslo, ale ozval sa len robotický hlas, ktorý mi oznámil, že číslo už nie je v prevádzke.

Zmätená a vystrašená som sa rozhodla skontrolovať náš spoločný bankový účet online. Srdce mi kleslo, keď som videla zostatok: 0,00 €. Každý cent, ktorý sme si za tie roky ušetrili, bol preč. Cítila som vlnu nevoľnosti, keď som si uvedomila, že Jozef vzal všetko.

V omámení som si sadla na gauč a snažila sa spracovať to, čo sa práve stalo. Hlavou mi prebiehali otázky: Prečo by to Jozef urobil? Kam mohol ísť? Ako ma mohol nechať s ničím?

V tom momente mi zabzučal telefón s textovou správou od mojej najlepšej priateľky, Zuzany. „Ahoj, si v poriadku? Počula som, že sa niečo stalo s Jozefom,“ písala. Rýchlo som odpísala a požiadala ju, aby prišla.

Do pol hodiny bola Zuzana pri mojich dverách s tvárou plnou obáv. Hneď ako vstúpila dovnútra, zrútila som sa a povedala jej všetko, čo sa stalo. Trpezlivo počúvala a ponúkala vreckovky a utešujúce slová.

„Nemôžem uveriť, že by to Jozef urobil,“ povedala Zuzana a neveriacky krútila hlavou. „Musíš to nahlásiť na polícii a možno sa poradiť s právnikom.“

Jej slová dávali zmysel, ale predstava právnych krokov ma desila. Stále som sa vyrovnávala s emocionálnou zradou a finančnou devastáciou, ktorú Jozef zanechal.

V nasledujúcich dňoch mi Zuzana pomohla zvládnuť praktické záležitosti. Išli sme na policajnú stanicu podať oznámenie, aj keď som mala malú nádej na získanie peňazí späť. Policajt si zapísal moje vyhlásenie a uistil ma, že urobia všetko pre to, aby Jozefa našli.

Stretla som sa aj s právnikom, ktorý mi vysvetlil moje možnosti, aj keď boli obmedzené vzhľadom na to, že sme s Jozefom neboli legálne zosobášení. Právnik navrhol podať občiansku žalobu, ale varoval ma, že to môže byť dlhý a nákladný proces bez záruky úspechu.

Keď dni prešli do týždňov, snažila som sa prispôsobiť novej realite. Účty sa hromadili a bez akýchkoľvek úspor alebo príjmu od Jozefa som musela brať viac smien v práci len na to, aby som vyžila. Stres bol neúprosný a boli noci, keď som ležala bdelá, pohltená hnevom a smútkom.

Zuzana zostala mojím oporným bodom počas celej tejto skúšky, pravidelne ma kontrolovala a pomáhala vždy, keď mohla. Napriek jej podpore som však cítila ohromujúci pocit osamelosti a zrady, ktorého sa bolo ťažké zbaviť.

Prešli mesiace bez akýchkoľvek správ od Jozefa alebo pokroku zo strany polície. Bolo jasné, že ho možno už nikdy neuvidím ani neuvidím naše úspory. Uvedomenie si tejto skutočnosti bolo trpké sústo na prehltnutie, ale prinútilo ma sústrediť sa na obnovu svojho života od nuly.

Presťahovala som sa do menšieho bytu, aby som znížila náklady, a začala som chodiť na terapeutické sedenia, aby som spracovala svoje emócie. Bola to pomalá a bolestivá cesta, ale každý deň priniesol malú mieru uzdravenia.

Aj keď môj príbeh nemá šťastný koniec, naučil ma o odolnosti a dôležitosti mať podporný systém. Aj keď možno nikdy nepochopím, prečo Jozef urobil to, čo urobil, naučila som sa nachádzať silu v sebe samej a vážiť si ľudí, ktorí stáli pri mne počas mojich najtemnejších dní.